Aktuality

Lucia Debnárová je aktuálne 13-násobná majsterka Európy a sveta v pretláčaní rukou.

Viac titulov má na ľavú ruku, ktorá je jej dominantná. Ako sama hovorí: „Vážim si každé jedno ocenenie, ale najviac sa asi teším, že som niekoľkokrát vyhrala anketu najlepší športovec v kategórii neolympijské športy. A keďže armwrestling je neolympijský šport, toto ocenenie bolo najvyššie, aké som mohla dosiahnuť.“

Ako dievčaťu napadne pustiť sa do silového športu? Otec bol tvojím vzorom? Čo na to hovorila mama? Nechcela z teba mať napríklad krasokorčuliarku?

Aj napriek tomu, že mama armrestlingu neholdovala, nikdy mi nič nezakazovala. Jednoducho to brala tak, že to robí jej manžel a aj dcéra. Obaja ma vždy podporovali. To bolo podstatné, aby som mohla pracovať na mojej športovej budúcnosti. Zázemie, aké mi rodičia vytvorili, a ruky môjho otca, na ktorých som vyrastala, boli kľúčovými v mojom živote a aj vďaka nim som dosiahla v športe maximum.

Kedy ľudia okolo teba prvýkrát pochopili, že si výnimočne talentovaná na armwrestling? Zmenil sa ich prístup k tebe?

Už na základnej škole som sa venovala pretláčaniu. Ani si nepamätám, že by som sa stretla s nejakým negativizmom. Spolužiaci si zvykli robiť srandu, ale aspoň bolo naozaj veselo. Boli to pekné školské časy. A pravdu povediac ani si nepamätám, že by sa aj v mojom bežnom živote zmenil prístup ľudí ku mne.

Máš aj nejaké typicky ženské koníčky? Napríklad rada varíš alebo vyšívaš?

Keby som mala čas, tak by sa tých koníčkov hneď veľa našlo. Zatiaľ som stále v kolotoči tréningov, pretekov a okrem toho žijem život bežného smrteľníka. Preto si veľmi vážim aspoň ten jeden deň v týždni, kedy nemusím nič robiť. Zvyčajne je to nedeľa.

My dve sa stretávame vždy v nedeľu – ty na ceste do evanjelického kostola a ja do katolíckeho, aká bola tvoja cesta k Bohu a aký s ním máš vzťah dnes?

V prvom rade ma k Pánu Bohu priviedli rodičia, otec, s ktorým som navštevovala kostol už od malička, a moja nebohá babka z Trnavskej ulice v Senci. Veľmi rada navštevujem Bohoslužby, veľakrát tam dostávam „preplesk“, čo je výborné prebudenie a uvedomenie si, že ani ja nie som nič viac ako človek, ktorý vedľa mňa sedí. Okrem toho farár Tibor Jančík je skvelý človek, taký ľudomil. Veľmi rada počúvam jeho kázne. Rada týmto „trénujem“ svoju dušu, lebo keby som v tomto svete mala byť bez viery, tak veru neviem, ako by to skončilo. Žijeme vo zvláštnych časoch plných násilia, nahoty. Pre mňa vzťah s Bohom znamená žiť život úplne prirodzený, nevyumelkovaný. Jednoduchý, autentický. Žiť svoju vieru prirodzene, s láskou.

S pribúdajúcimi rokmi si stále držíš kondíciu a stále víťazíš, rozmýšľaš aj o tom, čo budeš robiť, keď sa tvoja aktívna kariéra skončí?

Myslím, že tým, že prestanem aktívne pretekať, sa moja cesta s pretláčaním nebude končiť. Mojím cieľom je športovo vychovávať našu mládež. Od roku 2019 vediem šport klub, kde máme naozaj talentovanú mládež. Najúspešnejší junior je Senčan Samuel Szabó, bronz na juniorských majstrovstvách Európy vo veľmi silnej konkurencii vybojovala Romanka Mriňáková. Veľký úspech v tomto roku dosiahol aj môj otec Michal Debnár, ktorý vyhral titul majstra Európy v kategórii senior grand master do 80 kilogramov. V tomto roku sa tiež rozbiehajú krajské súťaže základných a stredných škôl u nás v Senci na Strednej odbornej škole automobilovej a podnikania. Treba chodiť medzi deti a mládež, lebo deti sú dar a naša budúcnosť. A to nehovorím teraz len o mojom športe. To, či sa deti stávajú v tejto dobe viac pohodlnejšími, neriešme. To nie je naša starosť. Urobme im zázemie, ukážme im s láskou, že to ide a že šport je súčasť života, šport je zdravie. Ja som presvedčená, že 90 percent detí nepovie nie.

Cítiš vôbec ten pribúdajúci vek a konkurenciu mladších? Ak áno, ako sa s tým vyrovnávaš?

Samozrejme, že pribúdajúci vek cítim. Na posledných majstrovstvách sveta som bola vo finále s mladou 24-ročnou pretekárkou, takže môžem povedať, že dochádza k výmene generácií. Na druhej strane, keď vidím otca, že vo svojich 68 rokoch je stále v kondícii, pri sile a chuti stále trénovať, tak sa vo svojich 36 rokoch sťažovať ešte nemôžem. Vo vrcholovom športe som už 21 rokov a veru nemenila by som nič. Všetko stálo za to. Bola a stále to aj je krásna cesta. Nebolo by to tak, keby nám nebolo dané „zhora“. Náš Pán ma musí naozaj veľmi ľúbiť, že sa mi dostáva toľkého požehnania. Naozaj sa veľa ľudí a hlavne športovcov čuduje, ako je možné, že stále dosahujem výsledky aj po 20 rokoch, lebo vedia, že telo už po 5 rokoch vo vrcholovom športe jednoducho bolí.

Aké sú tvoje najbližšie športové plány?

Pomaly dávam dokopy športový kalendár na rok 2025. Akým pretekom otvorím rok 2025 ešte neviem povedať, ale klasikou budú nominačné súťaže ako majstrovstvá Slovenska, na základe ktorých sa nominujem na majstrovstvá Európy a sveta. Všetko, samozrejme, záleží od zdravia. To je prvoradé.

Ako sa stravuješ? Môžeš si dovoliť napríklad na Vianoce jesť tradičné dobroty?

Počas súťažného obdobia fungujem v kalorickom deficite. Ale na Vianoce si, samozrejme, koláč, kapustnicu, aj šalát si doprajem. S priateľom máme veľmi radi indickú kuchyňu a všetky ich voňavé koreniny. Vždy, keď je čas, si niekam vybehneme a zameriavame sa na takéto indické pokrmy.

A ako oddychuješ?

Najlepšou formou oddychu je pre mňa spánok, často aj leháro pri seriáloch. Ideálne je, keď nemusím cestovať, lebo po toľkých rokoch už naozaj presuny autom či lietadlom hore dole na preteky a z nich nemám rada. Od septembra sa začalo moje najob­ľúbenejšie ročné obdobie, jeseň a zimu mám veľmi rada, tak si ich užívam prechádzkami, na ktoré sa vždy snažím nájsť si čas.

Aký je tvoj vzťah k Sencu?

Naše mesto mám veľmi rada. Som rodená Senčanka. Narodila som sa na seneckej poliklinike, dolu na prízemí. Potom ma, samozrejme, preniesli do Bratislavy a ako miesto narodenia mám uvedené naše hlavné mesto. Veľmi si vážim občanov nášho mesta, vždy sa tak úprimne tešia z úspechu. Stále hovorím, že tie medaily nepatria len mne, ale aj celému nášmu mestu Senec, sme predsa jedna veľká rodina a ja im veľmi ďakujem, že ma toľké roky podporujú. Veľmi som vďačná riaditeľovi MsKS Petrovi Szabovi a tiež pani Žilincovej, že mi toľké roky umožňujú trénovať dole v pivničke, kde mám tie najlepšie podmienky.

Rozhovor pripravila Martina Ostatníková
Foto: Zuzana Oros, archív Lucie Debnárovej

Galéria